OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Spomenie si dnes ešte niekto na začiatky A STORM OF LIGHT? Pred dvoma rokmi bolo toto trio Američanov len ďalšou z radu množiacich sa post-metalových skupín, ktorých hlavná pracovná náplň spočívala v neambicióznom rozvíjaní hudobných motívov niekoho iného. „And We Wept the Black Ocean Within“ nebol zlým, no ani výnimočným debutovým albumom. Za zvýšenú pozornosť mohli Newyorčania vďačiť len a len osobe Josha Grahama. Ten bol v permanentnom hľadáčiku fanúšikov NEUROSIS (vďaka vizualizáciam, ktoré pre túto legendu tvoril), takisto aj priaznivcov post-rockových RED SPAROWES a nadšených poslucháčov výborných projektov BATTLE OF MICE, či BLOOD & TIME. Dnes už je situácia úplne iná. Hviezdni BATTLE OF MICE už viac nie sú pri živote, BLOOD & TIME ním tiež veľmi neprekypuje, Josh Graham odišiel z NEUROSIS a na pospas osudu zanechal aj RED SPAROWES, ktorí ho - a nielen jeho - začali medzi časom nudiť. Zato A STORM OF LIGHT ako projekt hudobne vyrástol a vďaka vydarenému uplynulému roku stojí pevnými nohami na súputníkmi znečistenej zemi.
Niečo o kvalitatívnom skoku smerom nahor našepkával už spoločný album s charizmatickou kanadskou dvojicou NADJA. „Primitive North“ bol netradičným „duelom“ dvoch rozdielnych kapiel. Kapiel, ktorých výrazové prostriedky sa síce dramaticky míňajú, no ich bezútešne znejúce posolstvo ostáva pre obe rovnaké. A STORM OF LIGHT sa na ňom odpichli od dna čierneho oceánu a vďaka dvojici nečakane úprimných skladieb „Brother“ a „Sister“ dostali možnosť nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. Pomohlo to. Je celkom prirodzené, že o neho naďalej javia takú starosť.
Čo ak je Zem len jedným žijúcim, komplexným organizmom? A čo v prípade, že má vlastné svedomie a len vďaka nemu na svojom povrchu udržuje prijateľné podmienky pre život? Ak má svedomie, čo by si pomyslela o neudržateľnom raste ľudskej populácie a nezodpovedných zásahoch človeka do prírody? Aj tieto a mnohé iné otázky si kladú A STORM OF LIGHT na svojom stále aktuálnom albume. Prostredníctvom „Forgive Us Our Trespasses“ sa ich navyše pokúšajú zhudobniť. Pravdou však je, že Grahamovci vlastnou hudbou viac ako filozofické otázky pripomínajú skôr krutosť prírody a človeka k sebe samým. A nie je to len vďaka ťažkým gitarovým riffom, ktoré sú jednou z ich tradičných dominánt. Nahrávka z dielne Neurot Recordings v sebe miesi celkom širokú škálu elementov, vďaka ktorým ju možno označiť za najpestrejšiu s podpisom A STORM OF LIGHT. Nie, hyperaktívna trojica Američanov sa nevrhla do žiadneho bezhlavého experimentu. Miesto toho si na pomoc prizvala viacero zaujimavých hostí, ktorí jej posledné dielo bezpochyby obohacujú.
Na „Forgive Us Our Trespasses“ sa oplatí všímať si detaily. Pod záplavou valivých gitarových vĺn a vtieravým čistým spevom sa toho ukrýva až prekvapivo veľa. V niektorých momentoch je dokonca to, čo sa odohráva pod hladinou oveľa zaujimavejšie ako dianie na nej. Nemôže zato len pestrosť vplyvov, ktorými prispeli početní hostia, svoj podiel viny nesie hlavne dominantný a málo variabilný Grahamov spev. Ten sa môže zdať nielen naprieč nahrávkou, ale predovšetkým človeku, čo sleduje A STORM OF LIGHT už od počiatku, až prehnane nemenný. Josh Graham určite nie je žiadny hlasový virtuóz, jeho skupine by však rozhodne prospelo aspoň nejaké striedanie polôh spevu, prípadne výraznejšie zapájanie sa tých, čo mu len nenápadne sekundujú. Inak by sa ľahko mohlo stať, že to, čo je teraz len ospravedlniteľným nedostatkom, sa nabudúce premení na únavný stereotyp.
Zhudobnená prosba o odpustenie našich hriechov voči matke Zemi i nám samým určite nie je dokonalým dielom. A možno ani nepotrebuje byť. A STORM OF LIGHT - vďaka naliehavosti a rafinovane skrytej rozmanitosti svojej tvorby - minulý rok oživili čoraz uniformnejší žáner, ktorého sú nedeliteľnou súčasťou, a aj keď ešte stále nestačia na jeho momentálne spiacich popredných interpretov, zaslúžia si byť otitulovaní ako autori najlepšieho post-metalového albumu za rok 2009.
Najlepšia post-metalová nahrávka uplynulého roku. Nie však bezchybná, ani udávajúca smer.
8 / 10
Josh Graham
- spev, gitara, klávesy, bendžo, klavír
Domenic Seita
- basa, spev, perkusie
Andy Rice
- bicie, perkusie
+ hostia
Joel Hamilton
- gitara, klávesy, wurlitzer
Nerissa Campbell
- spev
Jarboe
- spev
Lydia Lunch
- hovorené slovo
Carla Kihlstedt
- teremin, spev, husle
Marika Hughes
- čelo
Aaron Lazar
- spev
Mark Allen Goodman
- spev
1. Alpha (Law Of Nature Pt 1)
2. Amber Waves Of Gray
3. Tempest
4. The Light In Their Eyes
5. Trouble Is Near
6. Arc Of Failure (Law Of Nature Pt 2)
7. Mindnight
8. Across The Wilderness
9. Time Our Saviour (Law Of Nature Pt 3)
10. Omega
As The Valley Of Death Becomes Us, Our Silver Memories Fade (2011)
Primitive North (split s NADJA) (2009)
Forgive Us Our Trespasses (2009)
And We Wept The Black Ocean Within (2008)
Datum vydání: Úterý, 22. září 2009
Vydavatel: Neurot Recordings
Stopáž: 58:19
Produkce: Joel Hamilton a Josh Graham
Studio: Strangeweather Studio, Studio G
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.